Vitajte u nás na téme Ako nestratiť svoje deti v dobe technológií? časť I.

Máte možnosť si vybrať, či si prečítate prepis rozhovoru s cennými radami pre rodičov, alebo si vypočujete zvukovú verziu.

Či už si zvolíte čítanie alebo počúvanie, veríme, že naše materiály vám poskytnú cenné rady a inšpiráciu na premýšľanie o lepšom spôsobe vedenia rodičovského života v dobe technológií.

V prípade, že budete mať ďalšie otázky alebo potrebujete konkrétne rady, neváhajte nás kontaktovať. Spoločne môžeme dosiahnuť vaše ciele a podporiť vás v tom náročnom, no nádhernom dobrodružstve rodičovstva.

Miriam: Priatelia, vítam vás v akadémii VERUM Centra. Moje meno je Miriam Križanová a dnes tu mám nádherného hosťa, sociálnu pracovníčku, doktorku Silvinku Morávkovú. Vitaj u nás!

Silvia: Ďakujem veľmi pekne za pozvanie.

Miriam: Silvia, viem že  máš doktorát, máš bohaté skúsenosti z praxe a si mamička dvoch krásnych detí. Tak sa chcem spýtať aké máš skúsenosti? Akú máš bohatú tvoju minulosť odbornú? Aby vedeli naši poslucháči a naši priaznivci, s kým majú tú česť.

Silvia: Ďakujem. Tie moje skúsenosti, ako si povedala, alebo čím som si prešla v praxi po ukončení štúdií, tak to bolo veľmi rôznorodé. Než som sa ocitla práve tam, kde som teraz.

Ja som sa najskôr venovala – tá moja oblasť, ktorá mi bola blízka, boli deti, alebo mládež, ktorí boli zdravotne znevýhodnení. Pracovala som dlhší čas aj s autistami. A po materskej, rodičovskej dovolenke som sa dostala k cieľovej skupine irackých kresťanov.

A to bolo také naozaj niečo pre mňa veľmi nové, špecifické. Tam som taktiež pracovala s dieťatkom,  s chlapcom, ktorý bol zdravotne znevýhodnený aj s jeho rodinou. To bol taký jeden rok bohatý, popretkávaný,  rôznymi, aj náročnejšími chvíľami. Ale myslím, že sme to napokon tak pekne všetko zvládli spoločne.

Potom nasledovali moje štúdiá, v podstate na univerzite som pokračovala. Aby sme sa možno dostali k tomu, kde som teraz. Takže už to bude teda tretí rok, čo pôsobím ako sociálna pracovníčka  v neziskovej organizácii BUDÚCNOSŤ.

Pracujem tam s rizikovou mládežou. Ide o mladých ľudí, ktorí zneužívajú rôzne návykové látky a aj alkohol. Ide aj o nelátkové závislosti, online závislostí, alebo ich nadmerné užívanie. V podstate pracujeme aj s ich rodičmi, rodinnými príslušníkmi, alebo osobami, ktoré sa starajú o túto mládež, a tieto deti.

Miriam: To je veľmi aktuálna téma, zvlášť po tej náročnej coronovej dobe, ktorú sme mali. Pretože tých závislostí je stále viac a viac. Či už sú to dospelí, dokonca aj dôchodcovia alebo malé detičky a vo veľmi, veľmi rannom veku sú závislé. Chcela by som ťa poprosiť teraz, či by si nám trošku objasnila pojem čo je to vlastne závislosť?

Lebo ľudia v tom nemusia mať dosť jasno. Alebo ako je to s tou diagnózou?  Trošku aj rodičom objasniť, čo to znamená, aby v tej rodine tušili, že či medzi blízkymi sa niečo také nevyskytuje, alebo hlavne ako to chápať tento pojem závislosti?

Silvia: Pojem závislosť sa dosť často  používa možno aj nie úplne v správnom slova zmysle. Alebo ak hovoríme o závislosti ako takej, tak už si to spomenula, že je to diagnóza. Čiže netreba to určite ľahkovážne používať, alebo niekoho tak označovať, keď naozaj možno toto ešte nie je diagnostikované.

Závislosť diagnostikuje psychiater a je to v podstate choroba. Je to v medzinárodnej klasifikácií chorôb zaradené. Je to určitý, duševný, telesný stav, kedy je nejaká naliehavá túžba po danej látke, o ktorej sa bavíme. Ak hovoríme o závislosti, ako som už povedala, treba, aby to bolo stanovené lekárom psychiatrom.

Môžeme sa tu možno baviť o tom, čo býva také častejšie (lebo nie vždy býva závislosť diagnostikovaná alebo sa naozaj ľudia takto priamo obrátia na odborníka, alebo sa idú liečiť), ale s čím sa možno častejšie stretávame, je práve to zneužívanie, návykových látok. Ak sa teda bavíme o látkových závislostiach. Alebo to môže byť nadmerné trávenie času na internete, na rôznych médiách, v online svete. A to potom teda hovoríme práve o nelátkových závislostiach. Možno sa ešte tomu viacej priblížime ďalej.

Miriam: Toto je úžasné, ako si to pekne špecifikovala, lebo naozaj, myslím si, že ľudia v živote, bežne rodičia nemusia mať v tom dosť jasno a preto je potrebné, aby sa trošku edukovali a vzdelávali v tejto oblasti práve kvôli prevencii.

Aby pozorovali na svojich deťoch, alebo prípadne blízkych, alebo známych, priateľoch ak by nejaké symptómy, alebo nejaké príznaky vnímali. Tak, aby vedeli nejakým spôsobom zasiahnuť, pomôcť, osloviť. Čo by si tak asi mali všímať na svojich deťoch hlavne rodičia?

Lebo cieľová skupina vo VERUM Centre sú rodičia, ale aj pedagógovia a povedzme si aj študenti. Čiže tam môžu aj študenti vidieť na kamarátoch a podobne. Čiže aké sú prejavy, ktoré si máme všímať na  blízkych alebo priateľoch? Čo to je tie prejavy?

Silvia: Možno ak teda hovoríme z toho pohľadu rodiča a jedná sa o naše deti, tak mne prvé, čo teraz ide hlavou je, že  dieťa je akoby odpojené.

Čo mi teraz napadlo je, že  možno taký základ, v rámci prevencie, je určite dôležité, aby rodič bol centrovaný na to dieťa. A možnože si nemyslel, že to sa ešte môjho dieťaťa netýka, že veď to je ešte vlastne dieťa.

Ešte to nie je možno človek, ktorý smeruje do dospelosti, alebo do puberty. V podstate tá realita, s ktorou sa stretáme v našom centre a v praxi je, že deti naozaj od tých 11-12 rokov, ešte aj skorej, dajme nejaký taký priemer 11- 12 rokov. Naozaj je to to obdobie, kedy aj prichádzajú do tej puberty a naozaj prichádza k určitým zmenám.

Deti sa menia a majú ako keby možno väčšie sklony experimentovať a skúšať. Tiež riešime deti vo vyššom veku. Zvyčajne sa ku nám dostanú najskôr okolo tých pätnástich rokov, čo je dosť neskoro, keď už začínajú okolo tých dvanástich rokov. Keď sa vraciame s nimi do minulosti, tak naozaj spomínajú, že áno, že tam som sa začínal nejakým spôsobom túlať…

Rodičia nevedeli, kde som, alebo som to nejako proste kamufloval, alebo čokoľvek. Cigarety sme fajčili, alkohol býva zvyčajne s tým spojený. Že skúšali marihuanu a rôzne veci. Ak sa bavíme o tomto, tak len to som chcela povedať, že naozaj, nemyslieť  si, že moje dieťa je ešte na to malé. Že nemá sa s tým kde stretnúť. Lebo je to realita, že môže sa kľudne u spolužiakov v škole, za školou, v autobuse, nejakí kamoši, partia.

Čiže možno byť taký sústredený na to dieťa. Ako som povedala, vedieť s kým to moje dieťa trávi čas, s kým sa stretáva? Kde sa to moje dieťa nachádza, či naozaj?

? Vedieť si sadnúť s dieťaťom, vedieť sa porozprávať, pozrieť sa, či je sústredené? Či sa niekde nezatvára vo svojej izbe priveľa? Tak prirodzene deti už potom chcú byť nejakým spôsobom aj samostatné, ale viem si ho skontrolovať, viem si s ním sadnúť a možno potom aj o čom sa budeme baviť (teda neskôr).

Tiež koľko času trávi aj s mobilom, na internete? Alebo v nejakej takej komunikácii, ale online komunikácii s kamošmi?

Miriam: To je veľmi zaujímavé. Znie to jednoducho. Človek si môže myslieť, že je to úplne normálna vec, že deti dnes sledujú nech sú informované. Ale niekedy naozaj môže byť situácia, kde to prejde cez tú hranicu, čiaru, kedy je to normálne, kedy nie a je to veľmi tenká hrana. A samotné deti to nemusia vedieť vnímať, pretože vedia sa, nejakým spôsobom stať ako keby závislé.

Ľudia to počúvajú. Často krát to vnímajú aj rodičia, ale nemusia si uvedomiť, že nemusia vedieť v tom nejak zakročiť. Čiže možno aj rodič spozoruje, ako by mal reagovať, ak nejaké takéto tieto prejavy spozoruje? Spomínala si, že sa porozprávať a tak ďalej. Je niekto, s kým by sa mohol poradiť rodič?

Za kým by mal ísť? Keď je trebárs plachý? Najprv si myslí  nie je  to  také vážne. Ale kde môže taký prvý kontakt nájsť?

Silvia: Je to určite na tom rodičovi,  ako to zváži.  Či napríklad naozaj je preňho dostatočné a vie si to poriešiť priamo vo svojej rodine? Prípadne ak má aj partnera, či si naozaj vedia s tým dieťaťom sadnúť a porozprávať sa o tom? Otázne je, či sa im dieťa zverí, či majú taký vybudovaný vzťah? Alebo či majú na to kapacitu, reálne aj nejaké na to danosti?

Dá sa samozrejme obrátiť aj na pediatra, aj na nás. Detský lekár, ktorý im vie tiež poradiť nejakým spôsobom, či sa obrátiť, možno vyhľadať ďalšieho odborníka. Potom zvyčajne, ak naozaj je to v takom  väčšom rozsahu, tak sa navštevuje detský psychiater. Je dobré osloviť detského psychiatra, ktorý v podstate zváži celkový stav daného dieťaťa.

Prípadne odporučí aj nejakú diagnostiku, alebo ďalšiu diagnostiku klinickým psychológom. Alebo dosť často sa stretáme s tým, že je to naozaj spojené aj s inými psychickými problémami dieťaťa. Tam treba potom pátrať po príčine. Prečo to dieťa mi uniká, či už do toho virtuálneho sveta? Prečo sa utieka k tým drogám? Že to nevznikne len tak samé od seba.

Keď rodič vidí potrebu to nejako hlbšie riešiť, tak v podstate môže sa obrátiť aj na mňa, na nás, na naše centrum.  Sídlime v Nitre Centrum BUDÚCNOSŤ, n.o., kde sa naozaj venujeme týmto mladým a venujeme sa im ambulantnou formou. Lebo potom ešte sa zvažuje, že či naozaj  je dostatočné to, keď dieťa bude niekam chodiť, hovoriť o tom alebo v tom ďalšom prípade, ak sa to nedarí, tak potom naozaj sa deti, alebo mládež liečia v nejakom zariadení.

Miriam: Toto už sú náročné témy, ale určite sú veľmi dôležité. Nakoľko stretávame sa v praxi často krát aj s tým, že rodičia podceňujú túto tému a naozaj, ak sa zanedbá ten správny čas vývoja dieťaťa a ten čas, ktorý potrebujeme, aby dieťa sa vyvíjalo zdravo, aby malo tie správne podnety, aby nám naozaj neutekali, ako si Silvia vravela do virtuálneho sveta, kde dostane to naplnenie.

Ako sa to spomína, že ten dopamín sa tam tvorí v mozgu a  to je to, čo si to telo žiada znova a znova. Tieto podnety a ten virtuálny svet sa zamieňa za ten život, čo by mohol mať krajší, dynamickejší a sviežejší, oveľa viac naplnený.

No a tu by sme, možno túto tému, bude tých tém ešte viac na ďalšie blogy, podcasty. Veľmi sa teším tomu, že Silvia s nami tu je vo VERUM  Centre. Čiže ďalšie veci, ktoré si môžete dosledovať a dohľadať, budú podcasty a blogy vo VERUM Centre. A tiež je tam krásna akcia ako nestratiť svoje deti v dobe technológií?

Silvia môžeš nám aspoň v skratke naznačiť, čomu sa  budú venovať tieto bloky online stretnutí?

Silvia: Možno, ako si už aj povedala  túto konkrétnu tému, ako nestratiť svoje deti v dobe technológií? Tak tu budeme práve  hovoriť o tom jednom, z tých nelátkových závislostí.

O tom, ako možno naozaj dnešná realita, ten dnešný svet prináša deťom mnohé lákadlá v podobe digitálnych technológií, mobilov, trávenia, nadmerného času týmto spôsobom.  Budeme si hovoriť o rizikách, o tom, ako, nejako naozaj zistiť, či má moje dieťa možno takýto problém a ako z toho celého von?

Miriam: Silvia,  ďakujem ti veľmi pekne za tvoj príspevok do nášho blogu a audio nahrávky. Pre rodičov je to vlastne základný vstup do problematiky závislosti aj ako pojmov, ale ako príznakov a tiež nejakých prvých krokov prvej pomocnej ruky, ktorú môžu rodičia dostať. Tešíme sa na ďalšie stretnutia Silvia. Želám ti všetko dobré v profesijnom aj v rodinnom živote a teším sa na ďalšie stretnutia. Všetko dobré.

Silvia: Ďakujem pekne, dovidenia.