Vitajte u nás na téme Ako nestratiť svoje deti v dobe technológií? časť II.

Ďalšia časť nášho materiálu vám prinesie ďalšie užitočné rady a myšlienky, ktoré vám pomôžu lepšie porozumieť výzvam spojeným s technológiou a rodičovstvom.

Môžete si opäť vybrať, či si chcete prečítať text alebo si vypočuť zvukovú verziu. Veríme, že naše rady budú pre vás cenným nástrojom na vytvorenie harmonického rodinného prostredia v digitálnom veku.

V prípade, že budete mať ďalšie otázky alebo potrebujete konkrétne rady, neváhajte nás kontaktovať. Spoločne môžeme dosiahnuť vaše ciele a podporiť vás v tom náročnom, no nádhernom dobrodružstve rodičovstva.

Miriam: Milí priatelia vítam vás na akadémii VERUM Centra. Dnes tu mám opäť krásneho hosťa, sociálnu pracovníčku doktorku Silviku Morávkovú. Táto nahrávka sa venuje dôsledkom, ktoré môže mať závislosť na IT technológiách. Ja by som išla  rovno k téme. Silvika, chcem sa ťa spýtať, aké dôsledky rozvinutej závislosti na IT technológiách môžu byť?

Silvia: Dobrý deň takisto prajem. Ak teda už hovoríme  priamo o dôsledkoch,  ktoré sa naozaj môžu dotýkať našich  detí v dnešnom svete a ako sa povie, možno aj v ich jazyku  – ulietavajú na digitálnych technológiách, trávia veľké množstvo, či už len za svojím mobilom, alebo pri televízií  a na sociálnych sieťach pri hrách.

Tak sú to naozaj také dôsledky, ktoré sú pozorovateľné a mohli by sme ich možno rozdeliť na dve oblasti. Prvá ktorá sa dotýka jednak psychosociálnej oblasti a potom druhá aj telesnej.  Nie je to len o tom,  že ak hovoríme o tej psychosociálnej oblasti, že prichádza  k narušeniu vzťahov. Môže to  najskôr byť v bezprostrednom okolí, čo sa týka možno rodiny.

Detí sa môžu viacej izolovať a majú menší záujem o komunikáciu. Uprednostňujú v podstate  ten online kontakt pred komunikáciou tvárou v tvár.  Čiže ako keby to nahrádza ľudský kontakt človeka s človekom. A aj tí kamaráti naozaj môžu byť skorej online kamaráti, ktorých ani nikdy  možno v živote nevideli a považujú ich za nejaký svoj okruh priateľov.

Sú to len virtuálni priatelia, čiže celkovo sa môže odcudzovať ľuďom, tento človek. Ubúdajú, ako keby aj tie bežné, sociálne prirodzené interakcie, či už s inými ľuďmi, s rovesníkmi. A takisto to môže mať dopady čo sa týka školy. A jednak aj školského prospechu. Keďže možno trávenie času na digitálnych technológiách vytlačí iný čas, možno prípravy do školy, ale aj iného voľného času.

Samozrejme je narušený zvyčajne aj celkový režim dňa dieťaťa. Či už začíname tým, že zvyčaje tieto deti chodievajú aj neskôr spať. Rodičia si myslia, že deti  uložia spať. Tak v podstate oni sa uložia spať, ale potom vytiahnu voj mobil aj spod vankúša, alebo si zapnú počítač.

A potom sú tieto deti nevyspaté. Ráno často nevládzu vstať, rodičia ich musia budiť do školy. Ak ich nevedia ráno odkontrolovať, tak častokrát ani do tej školy nejdú. Potom taktiež môže byť narušený stravovací systém tohto dieťaťa, kedy si len rýchlo niečo uchmatne, alebo konzumuje za počítačom. Častokrát dostane už rodičov aj do takej situácie, že mu servírujú toto jedlo. Nabehnú na ten jeho nejaký režim vedome, nevedome, lebo najskôr mu to chceli len nejako uľahčiť. Častokrát rodičia hovoria, že keď sú menšie deti, tak ono by sa inak nenajedlo ako pred tým počítačom, alebo mobilom. To môžeme naozaj dosť často pozorovať keď sme niekde v reštaurácii, alebo v nejakej kaviarni. Rodič, mu  pustí mobil, aby dieťa „len“ pokojne sedelo.

Čiže o tom sa môžeme niekedy potom aj viacej pobaviť. Sú to také tie pozorovateľné veci. A ďalšia vec je, mohli by sme ešte veľa toho vymenovať v tej psycho-sociálnej oblasti.

Avšak čo sa týka aj tej telesnej oblasti. Tak časté pozeranie do obrazovky môže postupne zhoršiť  zrak. Môžu byť  rôzne choroby, ktoré sa týkajú zraku. Dieťa môže potom potrebovať okuliare, môže mať bolesti očí, hlavy. Môžu to byť psychosomatické ťažkosti. Áno, bavíme sa tu možno aj o probléme, čo sa týkajú žalúdka a tráviacich ťažkostiach.

Ďalej týka sa to aj pohybového ústrojenstva, bolí chrbát. Pretože stále sedí, krčí sa za tým počítačom. Ako som aj spomenula, tieto deti sa  málo hýbu. Čiže v podstate aj také to zdravé kostrové svalstvo, pohybové ústrojenstvo, hrubá jemná motorika môže byť narušená.

Miriam: Áno,  toto je naozaj pravda. Vnímame to v okolí. Vidíme, že niektoré deti chodia zhrbené, menej, chodia von. Často sú za počítačmi. Detské ihriská sú častokrát prázdne. Nie sú tam už deti vo veku jedna, štyri, alebo päť. Deväť ročné ešte menej. Takže naozaj je možno dobré zamyslieť sa rodičom, ako moje dieťa trávi čas? Čo prežíva? A naozaj sa s ním porozprávať.

Môžu  aj stanoviť nejaké hranice. Inak hranice to je veľmi vďačná téma. Mohli by sme v tejto súvislosti spomenúť nejaké hranice, aké by mohol zadávať rodič v tejto súvislosti?

Silvia: Hranice a pravidlá, nejaký režim dňa by som tak dala do jedného. To je naozaj veľká téma, o ktorej by sme mohli hovoriť najdlhšie, ale aspoň tak v krátkosti.

Prvé, čo mi ide hlavou je možno povedať rodičom, že rodičia áno! Môžete svojim deťom zadať hranice. Je to potrebné. A je to spôsob, akým vychovávate svoje dieťa. A možno už tie hranice sú mnohokrát prekročené. V podstate už sa tu bavíme o nejakom prekročení hraníc. Čiže, o to ťažšie ich môže byť nastavovať deťom, ktoré už nie sú na to zvyknuté. Ako ja vravím častokrát rodičom, že naozaj minimálne do tej osemnástky máte aj povinnosť.

Jednak by som povedala, aj právo. A je to samozrejme zodpovedné rodičovstvo. Keby sme to dali potom už do nejakého extrému. Deti naozaj, pokiaľ s vami spoločne žijú, pokiaľ ak už sa odpojíme od nejakých úplne takých prirodzených vecí, že máme spolu vybudovaný vzťah, ale keď je to už častokrát v takom veľkom extréme, tak to dieťa v podstate „žije pod vašou strechou“.

Živíte ho, umožňujete mu mnohé veci. Takže je to aj jeho povinnosťou sa na to nejakým spôsobom napojiť. A tie hranice a pravidlá? Je na vás určite, ako si ich stanovíte, ale minimálne sa vrátiť k tomu základu. Teda, aby dieťa išlo včas spať a vstávalo ráno načas a najedlo sa. Vrátiť sa možno k spoločnému stravovaniu a určite k nejakej kontrole. Pokiaľ je to každému rodičovi možné, si odkontrolovať svoje dieťa. Koľko času trávi na sieťach? V podstate dá sa to už aj nastaviť pekne na mobiloch. A hlavne vedieť, aký obsah sleduje dieťa?

A možno ešte čo ma napadá je, že večer odložiť ten mobil. Nemať ho u seba v izbe, ale mať nejaké spoločné miesto, kde si všetci odkladáme mobil A s tým sa spája to, že ideme našim deťom príkladom. V prvom rade sa ešte zamyslíme sami nad sebou, ako nás to dieťa vníma? Ako nás vidí? Či nás vidí neustále s mobilom? Či ho vieme aj my odložiť? Lebo márne budeme dieťaťu niečo kázať a od neho chcieť, keď vlastne sami tak nerobíme.

Miriam: Úžasné Silvika. Máš absolútnu pravdu. Naozaj je to cesta. Milí rodičia, priatelia, je to cesta ako z nejakého zacykleného kola von. A mne nevdojak napadá  citát neurológa doktora Martina Jána Stránskeho. Spomínal, že sociálne siete sú vlastne ako kasíno, že sú proste návykové. Ale to, čo ma zaujalo na jeho nahrávke ako odborníka neurológa, ktorý študoval aj učil na univerzite v Yale.

Je veľmi zaujímavé to tvrdenie, že naozaj nie je žiadny dôvod, aby deti používali mobil. Nie je žiadny dôvod, aby ho používali deti v detskom predškolskom a mladšom školskom veku. V zahraničí na školách sú zakázané telefóny. Celkovo žiadny argument, že by dieťa potrebovalo zavolať rodičovi, kedy pre mňa prídeš, alebo nejaké takéto veci.

Jednoznačne to tam patrí medzi tieto hranice a pravidlá, že dieťa telefón proste nemá. Jedná sa aj o neuro plasticitu mozgovej hmoty. Čiže vlastne ako spomínal, čo si teda pamätám nahrávky čo som počúvala a jeho  lekcie, ktoré dával aj rodičom, ale aj poslucháčom v iných médiách. Nedávať deťom do ruky mobil.

Naozaj sa jedná o neuro plasticitu mozgu. A prirovnal to k tomu, že deti majú zakázané sledovať určite, alebo či už alkohol sa predávať týmto mladistvým áno. Avšak pritom oveľa väčšiu deformitu v mozgovej hmote robia mobily. A to nie je zakázané. To je povolené a ľudia o tom jednoducho nevedia. Silvika prosím, čo si o tom myslíš?

Silvia: Veľmi dobre sa to pre mňa teraz počúvalo. Bolo to, ako keby také doplnenie, toho celého. Možno objasnenia, že naozaj čo to môže v podstate robiť s mozgom u malého dieťaťa. V podstate sa možno nevytvárajú také tie prirodzené spojenia, ktoré vznikajú skúsenosťou, prirodzeným vývinom, že sa dieťa hrá vonku, trávi čas so svojimi rovesníkmi, hýbe sa.

A naozaj môže to mať, ak čím skôr sa dá dieťaťu technológia a pretože ten mobil sleduje, tak tým to má potom určite  horšie dôsledky a horšie sa to rieši. Preto naozaj ako vravíš,  dieťa nepotrebuje mobil. A určite  by to bolo na väčšiu diskusiu, že rodičia by nám vedeli  oponovať.

Niekedy naozaj využijú ten mobil pre dieťa. Dajme tomu, že sú unavení, potrebujú si niečo spraviť. Áno, všetko je to pravda, ale vždy to mať ako keby vo svojich rukách, ten rodič. Minimálne, aby to dieťa nemalo nejaký svoj vlastný mobil, alebo svoje vlastné zariadenie. S tým sa takisto často stretávam.

A takisto ako dôvod prečo dieťa potrebuje mobil je možno okolo toho desiateho roku. Keď prechádza na druhý stupeň a potrebuje rodič o ňom vedieť a skontaktovať sa s ním, či prišiel domov? Takže v tomto vidím ten význam. Čiže nemusia hneď deťom dávať na mobil napríklad internet. Pretože takto mu umožňujú vstup do toho sveta. Jednoducho, aby to bolo v rukách rodiča a išlo to cez rodiča.

Áno, ďalšia vec je, ale to je na dlhšie diskusie, že je to určite náročnejšie a vyžaduje to viac energie od rodiča. Nie je to tá jednoduchšia cesta, ale je to cesta,  ktorá sa nám vráti. Vrátia sa nám výsledky, vráti sa nám to, čo do toho dieťaťa investujeme. Čiže nedá sa potom ak sa bavíme aj o hraniciach a pravidlách pre dieťaťa, ako keby len ten mobil zobrať a niečo mu zakázať. Ale ja musím zároveň vyplniť jeho čas efektívne.

Miriam: No krásne si to povedala. Presne teraz mi beží tiež hlavou, že tie nejaké záujmové činnosti pre dieťa vyplniť. Naozaj, aby sa prehlboval aj vzťah rodič dieťa, ale možno vzťah k umeniu, literatúre, kultúre a tak ďalej. To všetko sú prenádherné oblasti, ktoré máte rodičia vo svojich vlastných rukách.

Ako si sformuje tie detičky, tak ich budete mať, a tak sa vám to vráti. Ja sa ešte chcem spýtať možno jednu takú otázočku, lebo nevdojak mi tak beží hlavou. Aké môžu byť obavy rodičov v tejto súvislosti  s nejakou závislosťou detí na IT technológiách ak niečo spozorujú? Stretávate sa Silvika s tým, že rodičia majú nejakú obavu, alebo niečo odhaľovali, alebo nešli to riešiť?

Nešli spraviť prvé kroky, že sú tam nejaké prekážky, obavy rodičov?

Silvia: Áno. Určite môžem asi povedať, že vždy. Keď už nás vyhľadajú ako odborníkov na túto oblasť, tak vždy prichádzajú s nejakými obavami a neistotou a s tým, že väčšinou to áno odkladali to dlhší čas. Pretože vždy bolo nejaké lebo. Najskôr rozmýšľali: máme naozaj nejaký problém?

Častokrát sa teda porovnávali napríklad s inými rodinami, alebo s ich rovesníkmi. Veď aj ten sused to tak robí a deti to takisto často používajú. Keď s nimi už pracujeme potom, ja tomu hovorím, že je to taká výhovorka. Vždy sa pozeraj sám na seba a na svoj život.

Alebo často hovoria: a mnohé iné deti sa neriešia. Tam ten môj kamoš robí to a to, ale tvoj rodič to rieši. Tvoj rodič prišiel. Čiže určite sa toho nebáť a možno ak  aj má nejaké ešte pochybnosti, tak kľudne môže daný človek ku nám aj zatelefonovať a spýtať sa. My ho už znavigujeme, že či je to potrebné riešiť.

Sú tu aj predsudky aj z toho, že zrazu sa odhalím. Zrazu sa pred niekým ukážem. A možno majú rodičia obavy, že budeme teraz pátrať, kde je chyba. Je chyba vo mne? Ja vždy hovorím. Nemusíme pátrať. Jednoducho je to tu. Stalo sa tu. Neriešme čo bolo, ale riešme, čo je tu a teraz. Čo môžeme pre to spraviť?

A čo môže byť ďalej? Takže možno vždy radšej aj keď zbytočne, aj keď pôjdem s kožou na trh, ale radšej ísť zbytočne, než ísť neskoro.

Miriam: Silvika veľmi pekne ďakujem. Čiže vždy cesta je aj z toho zacyklenia, začarovaného kruhu. Naozaj cesta je. Je úžasné, že máme odborníkov. Aj ja sa veľmi teším Silvika, že my tu môžeme byť takto spolu. A vy sa môžete, drahí rodičia vzdelávať aj formou blogov, ktoré uvidíte na stránke VERUM Centra, alebo takýchto podobných audio nahrávok ako teraz.

Určite sa môžete prihlásiť aj na taký balík stretnutí webinárov, ktoré vedie Silvika Morávková ako nestratiť svoje deti v dobe technológií? Takže začíname roku 2024. Tak veľmi sa tešíme, ak sa tam budeme môcť nejakým spôsobom vidieť a pomôcť vám v týchto témach. Silvika, veľmi pekne ďakujem za rozhovor a želám Ti všetko dobré.

Silvia: Taktiež ďakujem za pozvanie. Všetko dobré, dovidenia.